Prečo ľudia zostávajú v nešťastných vzťahoch a „čakajú na lásku“: 4 dôvody

Foto: z otvorených zdrojov

Psychológ vysvetlil, aké psychologické mechanizmy spôsobujú, že sa zamilujete skôr do potenciálneho než do skutočného správania svojho partnera

Niektorí ľudia zostávajú vo vzťahoch nie preto, že sú neustále dobrí, ale preto, že sa zdajú byť takmer dobrí. Často si pritom neuvedomujeme to hlavné – keď sa zamilujeme do toho, čím sa človek môže stať, často sa pripútame skôr k fantázii budúcnosti než k realite prítomnosti. Americký psychológ Mark Travers vo svojom článku pre Forbes vymenoval 4 dôvody, prečo ľudia neustále „čakajú na lásku“ a pritom zostávajú v nešťastných vzťahoch.

Podľa neho výskumy ukazujú: príťažlivosť skôr potenciálneho ako skutočného správania je často formovaná predvídateľnými kognitívnymi a emocionálnymi mechanizmami, ktoré silne ovplyvňujú romantické rozhodnutia.

A tu sú dôvody, ktoré vymenoval:

Prečo si vyberáte nesprávnych mužov: 3 zvyky, ktorých sa musíte okamžite zbaviť

• Mozog preceňuje nerealizovaný potenciál (najmä v láske). Ľudské motivačné systémy sú obzvlášť citlivé na očakávanie. Okrem toho sa dopamín často uvoľňuje silnejšie pri očakávaní odmeny ako pri jej získaní. To znamená, že predstavy o budúcnosti môžu mať silnejší emocionálny vplyv ako skutočné zážitky.
• Postoje z detstva menia nestabilitu na lásku. Teória pripútania nám pomáha pochopiť, prečo sú niektorí ľudia obzvlášť zraniteľní voči tomuto scenáru. Ľudia s úzkostným typom pripútanosti sa skôr zameriavajú na známky možnej intimity než na stabilnú reakciu partnera. Keď je starostlivosť vo vzťahu nekonzistentná, systém pripútanosti úzkostného človeka zostáva neustále aktívny a nádej sa stáva spôsobom sebaregulácie. Viera, že „veci sa zlepšia“, robí vzťah znesiteľným v prítomnosti, aj keď potreby nie sú naplnené.
• Kognitívne skreslenia menia potenciál na „dôkaz“ lásky. Existuje niekoľko dobre preskúmaných kognitívnych skreslení, ktoré spôsobujú, že človek sa drží obrazu toho, kým by partner mohol byť, namiesto toho, kým je každý deň. Tieto skreslenia spoločne robia z potenciálu nie hypotézu, ale údajný dôkaz.
• Citová práca je náhradou za lásku. Ďalším kľúčovým znakom tohto vzorca je preberanie nadmernej zodpovednosti za úspech vzťahu. Výskumníci dokázali, že ľudia, ktorí na seba berú hlavnú ťarchu regulácie emócií, riešenia problémov a „rozvíjania“ svojho partnera, často pociťujú väčšiu náklonnosť ako partner. Vzniká paradox: čím viac úsilia človek vynakladá na udržanie vzťahu, tým zmysluplnejší sa mu zdá. Jeho alebo jej vlastná práca sa stáva „dôkazom“ hĺbky citov.

Travers zdôraznil, že z psychologického hľadiska je práve správanie najspoľahlivejším ukazovateľom vzťahovej schopnosti. Výskum vzťahov neustále ukazuje: konzistentné vzorce reakcie, spoľahlivosti a emocionálnej dostupnosti sú oveľa presnejšími predikátormi spokojnosti vo vzťahu než zámery alebo slová.